Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web
môj životný príbeh

môj životný príbeh...

22.02.2005 - deň, kedy som sa narodil mojej mame Clodlet od Kobylího potoka. Mám dvoch bratov a tri sestry. Mama Cloudlet od Kobylího potoka bola veľmi starostlivá. Mala veľkú trpezlivosť s nami všetkými. Občas sme ju aj nahnevali a neposlúchali sme. Aj našim pánom bolo ťažko vysveliť, že chceme všetko vidieť, skúsiť a všade byť. Čo ma ale mrzí je skutočnosť, že otec o nás nikdy neprejavil záujem. Mama nám povedala, že sa vola Veni Vidi Vici a je vraj fešák ( ja som asi po ňom ). Od dvoch mesiacov nás bolo s mamou stále menej a menej, až sme nakoniec zostali len ja so sestrou Finesse. Ale bolo nám aj tak dobre, celé dni sme sa hrali, naháňali a keď na nás nestačila mama, musela zakročiť pani, alebo pán, no niekedy sme záchranu našli v ich deťoch. Celkom sa mi na tomto svete páčilo.

 

                                                              

 

                  Toto je môj otec                                                                                               ... a toto moja mama

 

27.05.2005

 

Prišli k nám pre mňa úplne cudzí ľudia. Najpr sa rozprávali s mojou pani a potom sa trochu zahrali so mnou a so sestrou ( volali sme ju Lilien ). Boli celkom milí, len som nevedel, prečo čakajú na pána. Ten bol totiž aj s mojou mamou na výstave. Mama je veľmi pekná ale aj má byť po kom.                                            

 

      Potom ma zobrali so sebou do auta a ja som bol rád, že sa trochu povozím. No to som nevedel, že to nebude len chvíľka. Od samej radosti, že idem trochu z domu som si ani nevšimol, že moja pani plakala. Keď sme prešli celé mesto a okolie bolo pre mňa neznáme, začal som byť nepokojný. Tak som sa snažil upozorniť tých nových ľudí, nech ma odvezú domov a začal som kňučať. Musím ale priznať, že nezabralo. To ma už chytila panika a začal som poriadne štekať. Predpokladal som, že ak mi nerozumejú oni, určite ma zachráni niekto z ulice, pretože sme mali otvorené okno a šli sme pomaly. No žiaden záchranca neprišiel ani na moje skoro pol hodinové hlasové prejavy. Potom ani neviem ako som z toho všetkého zaspal a zobudil som sa až po dlhom čase, lebo všade už bola tma. To ma pán upokojoval, že za chvíľu sme doma. Aj som sa potešil, ale nezdalo sa mi to ako u nás doma (naše mesto je väčšie). A moje obavy sa potvrdili, pretože za chvíľu sme skutočne zastali, ale ja som to tam vôbec nepoznal. Trochu sme sa ešte prešli po ulici s pánom a šli sme dnu. Ani sa mi nechcelo poobzerať si ich byt. Bolo to pre mňa čosi nepochopiteľné, že nebudem spať vo svojej postieľke. Pán s paničkou mi stále dookola opakovali, že sme doma. Celú noc som poriadne oko nezažmúril, čo som uvažoval, ako sa vrátiť k mame a sestričke, no na nič rozumné som neprišiel a tak som sa zmieril s osudom. Mám nový domov.

 

                                   

                                           

                                                            Tak to som ja                                        

                                                       

Na druhý deň

 

Ráno sme šli spolu s paničkou von zavčasu, ale mne to nevadilo, lebo aj tak som poriadne nespal. Ešte som veril, že ak budem dobrý, pôjdeme dnes k mame. Musím priznať, že ulice a chodníky majú aj tu pekné, len namiesto veľkej rieky, aká tiekla blízko nášho domu majú len malý potok. Ale radšej niečo ako nič, lebo ja mám vodu veľmi rád a nepremeškám žiadnu príležitosť do nej vbehnúť. Ďalšie čo  ma potešilo bola skutočnosť že aj noví páni mi dali granule, ktoré mám rád a naraňajkoval som sa do sýta. Potom sme znova šli autom a ja som si stále v kútiku mojej malej dušičky myslel, že späť domov. Ale moje zbožné želanie sa nesplnilo. Nešli sme ani tak dlho a vraj sme znova doma. Bol to taký drevený dom  - ten ma ani tak moc nezaujímal, ale tá rovná trávnatá záhrada, všetko úžasne zelené a ja som sa už nevedel dočkať, kedy sa dostanú na rad moje labky. Onedlho som totiž zistil, že sa v tej tráve dá úžasne hrabať a vôbec ma nemrzelo, že som celý od zeme. A to nebolo ešte všetko. O chvíľu som objavil pieskovisko. Ten mäkučký teplý piesok, prial by som Vám rozhrabávať ho. No pán s paničkou ma tam nevideli radi, lebo to vraj patrí susedovi. Len či sa nevyhovárali.

 

                                             

 

Nasledujúci týždeň

 

Už som sa zmieril s tým, že k mame a sestričke sa už nevrátim. Ale aj tu mi bolo dobre, len stále som to ešte nevedel nazvať svojim domovom. Pán s paničkou chodili každý deň do práce a ja som tak mal aspoň dosť času premýšľať, čo bude ďalej, či to naozaj nemôžem nijako zvrátiť a byť opäť s mamou. Aj som občas urobil niečo v byte a chcel som vedieť, čo všetko ešte odo mňa moji noví páni vydržia. No nemali úmysel poslať ma späť ani vtedy, keď som im rozhádzal odpadky, či niekoľko krát za sebou rozhryzol telefónnu šnúru, či sem-tam spravil mláčku na koberci. Pán všetko po mne trpezlivo opravoval a panička zasa upratovala. Po takejto skúške som sa nakoniec rozhodol, že ich chcem.

 

                                                                                                                                                                                                   

                                                                  Už som zmierený s osudom

 

Nasledujúce mesiace ( jún, júl, august 2005 )

 

Ani v týchto dňoch sa nič mimoriadne v mojom živote už nestalo. Akoby ma osud už nechcel skúšať. Stále dookola - cez týždeň som bol doma sám,  cez víkendy sme boli spolu s pánmi a väčšinou na chalupe. Tam som sa naozaj tešil, lebo ten veľký priestor, ktorý patril len mne, to by ste mali vidieť, bolo mi čo závidieť. No nie na dlho. Keďže nerád poslúcham ( to si musím priznať ) a zo susedovho piesku zostávalo na kope stále menej a menej, pán sa rozhodol, že spraví opatrenia, aby som sa tam už nedostal a postavil plot. Nebol som moc spokojný, ale čo už. Rozhodol som sa teda, že budem pomáhať paničke v záhradke. Veď keď môže ona kopať a vytrhávať zelené rastlinky, prečo by som to nemohol aj ja. Neuvedomil som si, že ja som ešte malý a neviem rozoznať zeleninu a zemiaky od buriny. To bolo po jednej mojej snahe pomôcť doma kriku. Ešte že jej hnev trval iba chvíľku. 

 

                                       

 

                                                Takto som vyzeral po návšteve pieskoviska

 

Prežili sme aj pekné dni cez dovolenku, to som stále vylihoval na dvore a strážil. Pán mi síce dohováral, že nechcem pustiť dnu ani ich najlepších susedov, ale čo je moje, to je moje, susedia nech sú doma. ( Po nejakom čase som však pochopil, že toto moje doterajšie životné krédo nie je najlepšie a už ich k nám pustím ).

 

Moji páni ma jedného dňa zasa čímsi prekvapili. Boli sme doma, keď k nám prišla úplne neznáma pani. Cítil som, že má rada psov a mala sa aj ku mne. No a potom to prišlo, najskôr som musel stáť na stole. Raz som musel mať hlavu rovno, raz nabok, potom som musel sedieť, ležať na chrbte a už ani neviem čo. No jednoducho povedané OSTRIHALI MA. A to ja naozaj nemusím, aj som sa hneval no nič mi nepomohlo.

 

                                                                                                                         

 

 

                                                          Viem sa aj uraziť

November 2005

 

Doma boli iné prípravy, ako inokedy a ja som to nevedel pochopiť. Zasa sme šli autom dlhšie a aj inou cestou ako chodíme na chalupu. Až po určitom čase strávenom v jednej hale s inými psami som si uvedomil, že sme na výstave. Trochu ma nahnevalo, že mne sa nič nepovie. Ja predsa výstavy nemusím, najradšej dom doma a to že som pekný viem. Ak to nevedia moji páni, stačilo, aby sa ma spýtali, ja by som im to povedal.  Ale musím priznať, že tento deň mal aj pozitíva. Stretol som sa so sestričkou Aškou ( Fortunou), ktorú som už strašne dlho nevidel a čo ma ešte potešilo, prišla ma pozrieť aj moja bývalá pani. Najskôr som si nebol istý, či je to ona, ale keď som uvidel aj Dávidka a Sáru, vedel som, že srdiečko ma neklame. Taký som bol rád, že som ju celú pooblizoval a poriadne sme sa vystískali. A stretol som tam ešte jednu pani. Dlho mi trvalo, kým som si uvedomil kto to je, lebo som ju videl len asi dva - tri razy. Ale bola ku mne moc milá a to mi pripomenulo, že u nej sa narodila moja mama a boli sme ju aj pozrieť. Mama mi prizvukovala, že je to pani chovateľka a mám byť k nej slušný ( veď som jej ani nezlikvidoval celú záhradu, keď sme boli u nej) a je to naozaj úžasný človek, pretože sa o nás všetkých stále zaujíma.

           

                                Aj jeseň má svoje čaro

 

Vianoce

 

Nevedel som, čo ma ešte v prvom roku môjho života čaká. Tešil som sa, keď napadol prvý sneh. Pamätal som si trochu z minulej zimy, ale vtedy som bol ešte veľmi malý a mama spolu s pánmi mi nedovolili byť dlho von. Teraz som sa mohol vyšantiť až - až. Dokázal som sa prerývať v tej mäkkej bielej perine celé hodiny. Niekedy môjmu skákaniu nebolo konca - kraja. Ale potom to prišlo, všade veľký zhon. Mal som šťastie, že na mňa moji páni vôbec nezabudali, dokonca sa mi zdalo, že sa mi venujú viac. Až keď sme s pánom zdobili byt a stromček, tušil som, že je to niečo výnimočné. Boli tu VIANOCE a ja som dostal veľa darčekov. Všetci príbuzní mi závideli, koľko balíčkov bolo mojich, no ja som mal najväčšiu radosť z trhania toho papiera. To Vám bol zážitok. Teší ma len skutočnosť, že Vianoce sú každý rok a keďže ja som stále dobrý, určite aj tie nasledujúce budem mať toho veľa. Počas týchto dní sme stále boli niekde na návšteve, alebo bol niekto u nás a to sa mi až tak moc nepáčilo, lebo som nemal takú tú svoju domácu pohodu. A ešte niečo, v telke mi chýbali moje obľúbené televízne noviny. V pohode sme prežili aj Silvestra i keď všade naookolo bolo plno rachotu a lietajúcich svetiel, moji páni boli so mnou a ja som mal pocit úplného bezpečia, vedel som, že sa mi nemôže nič stať.

 

Január 2006

 

Všetci žasli nad tým, že tu máme nový rok, ale mne to nič nehovorilo. Dni plynuli stále rovnako, vonku bolo ešte dosť snehu a to mi nateraz ku šťastiu stačilo. Až na to, že som to asi trochu s tým naháňaním sa v ňom s jeho lízaním trochu prehnal. Začal som kašľať a to mojej paničke nebolo viac treba. Hneď ma zobrala, vraj ideme k lekárovi. Musím sa priznať, že moc sa mi nechcelo. Veď už som tam bol pár krát a vždy mi pichli nejakú injekciu. Nemôžem povedať, že to bolelo, no nepáčilo sa mi tam. Ale na výber som nemal, tak sme nasadli do auta a šli sme. Moje veľké prekvapenie bolo, že tam nebol pán doktor, ale celkom sympatická pani doktorka. Keď ma vyšetrila, stanovila diagnózu a naordinovala mi lieky. Našťastie vraj len sirup, tak som neprotestoval. Až po čase som zistil, že sirup nie je žiadna sladká medicína a panička mala so mnou dosť roboty, aby ma prinútila ju prehltnúť. Najhoršie na tom bol pre mňa fakt, že vždy našla nejakú fintu, ktorou ma  "presvedčila", aby som to užil. A potom sme šli ešte na kontrolu, aby boli všetci spokojní, že už som zdravý. A zasa tam bola pani doktorka. Škoda len, že už som vyzdravel a nebol dôvod tam nateraz chodiť častejšie, lebo tá moja choroba mala aj výhodu, že som ju spoznal. Nemôžem nič povedať ani na pána doktora, ale ona sa mi viac páči. Tak som si povedal, že ju ešte určite niekedy pôjdem navštíviť.

                                       

                                                   Počas choroby som doma likvidoval všetko, čo mi prišlo pod labky

 

22.02.2006

 

MÁM 1 ROK. Ani som nečakal nejakú oslavu, ale bol to výnimočný deň. Pán nešiel do práce a bol so mnou celý deň doma. Oslavovali sme síce až keď prišla z práce panička, ale oplatilo sa nám čakať. Dostal som zasa nové hračky a veľa dobrôt, ale nemohol som ich všetky ani ochutnať, vraj aby mi nebolo zle. Tak som sa zmieril s tým, že ich dostanem neskôr a aj sa tak stalo, každý deň som si na niečom zamaškrtil.

                                                         

 

7.05.2006

 

Znovu ma čakala trochu dlhšia cesta. Šli sme totiž opäť na výstavu, tentoraz do Banskej Bystrice. Aj som sa tešil, veď  tam som ešte nikdy nebol. Výstava sa konala v priestoroch letného kúpaliska a to prostredie bolo naozaj prekrásne. Počasie nám tiež vyšlo, aj keď spočiatku to vypadalo, že možno aj zmokneme, nakoniec sa tak nestalo. A pre mňa to bol o to krajší zážitok, že som sa pánovi rozhodcovi tak páčil, až som dostal tú najlepšiu známku a domov som si odniesol aj medailu. Stretol som sa tam aj so sestričkou Lilien a dokonca nám dovolili naši páni trochu si aj povystrájať. My sme sa chceli aj naháňať, ako v časoch, keď sme boli s mamou, ale to nám nedovolili, vraj by sme sa mohli stratiť, alebo by nám mohli ublížiť iné psy. Nepomohol ani môj sľub, že ja ochránim nás obidvoch aj pred tými najväčšími psami a že náš čuch nás vždy privedie k pánom. Preto sme si začali uvažovať nad taktikou, aby sme sa čo najskôr znovu stretli, pretože naši páni spomínali ďalšiu výstavu.

                                                                   

                                            

 

4.06.2006

 

.... a stalo sa, že sme sa so sestričkou opäť stretli a opäť na výstave, ale tentoraz v Nitre. Tam som to už trochu poznal, no teraz sa mi tam páčilo viac ako minule, lebo som zistil, že ma bude posudzovať pani rozhodkyňa. A oplatilo sa mi sem prísť, pretože okrem naozaj veľmi sympatickej a elegantne upravenej rozhodkyne, ktorú som spoznal, mal som to šťastie, že som jej bol zrejme sympatický aj ja, pretože som si domov odniesol znovu medailu.  No a začali sme s Lilien uvažovať, kedy by sme sa mohli stretnúť najbližšie. Vedeli sme, že naša chovateľka pripravuje stretnutie nás všetkých niekedy za dva týždne a dúfali sme, že si to naši páni ani jeden nerozmyslia a že tam pôjdeme. Dokonca sme sa dozvedeli, že by tam mohla byť aj naša mama a sestrička Aška.

17.06.2006

Netrpezlivo som čakal na deň, kedy sme sa vybrali s pánmi k pani chovateľke do Dětmarovíc, a dočkal som sa. To stretnutie stálo za to, ale viac si prečítajte na www.volny.cz/andreany . Ak máte aj vy takú starostlivú chovateľku, tak Vám ju prajem a môžete mi o nej aj niečo napísať. Ak takú nemáte, môžete nám len závidieť.

 

                                                             

                                                  Tak sme sa spolu stretli - ja, moja mamina,tri sestričky a stará mama ( ale nás je čo? a to nie sme ešte všetci)

17.01.2008

uvedomujem si, že som sa už dávno neozval, ale v mojom živote sa neudialo nič moc zaujímavé. Celý minulý rok prešiel veľmi rýchlo a ani som sa nenazdal, o pár dní oslávim už tretie narodeniny. Moji páni pritom určite pevne dúfajú, že moje dospievanie sa ešte neskončilo a že zmúdriem. A majú na to aj dôvod. S odstupom času sa musím za svoje správanie aj hanbiť. Neviem či to poznáte, ale stratil som sa. Ešte teraz mi nie je všetko jedno. Najskôr som "zazmätkoval" na silvestra. Oproti našej lúke sa preháňali tri krásne kone. Tak som sa odvážne vybral upozorniť ich, že všetky lúky sú naše. Chcel som ukázať mojej kamarátke, aký som odvážny a v kútiku dúše som dúfal, že to ocení. Ale nemohol som byť na seba hrdý. Nielen že ona sa za mnou nerozbehla a poslúchla svoju paničku, ale po mojom "nedobrovoľnom návrate" sa so mnou vôbec nehrala a dokonca ma napomínala aj jej mama a otec. Vtedy som si dal záväzok, že už to paničke nespravím, veď pri každej príležitosti ma chváli, aký som múdry a inteligentný. Ale.........

Aj ľudia si dávajú záväzky a sľuby najmä na nový rok, aby mohli potom bilancovať, čo nesplnili a mali dôvod si dať ďalšie predsavzatia. Ja som ale naozaj nechcel..... Okolo nás sa na lúke prehnali srny, boli krásne, mladé, štíhle, dlhonohé, no kto by odolal. Tak som sa vybral za nimi. Ako každý zdravý chlap so zatemneným mozgom a do červena podliatými očami som nič iné nevidel ani nepočul. (Chlapi, ak takí nie ste, tak je to len o tých ostatných a o mne). Ani neviem, kde som sa až dostal, oni mi samozrejme utiekli a nemal som ani nejmenšiu šancu sa k nim priblížiť, ale takto logicky som vtedy neuvažoval. Len som utekal a utekal. Nepočul som ani svoju, ani kamarátkinu paničku, ako na mňa volajú. Dostal som sa na miesta, kde som nikdy predtým nebol a stratil som aj srnčiu stopu. Začalo mi byť smutno a bál som sa či sa budem mať kam ešte vrátiť, lebo už sa začalo stmievať a bola poriadna zima. Skúsil som to ako všetci moji predkovia a vybral som sa po svojej stope späť. Neblúdil som dlho, ale pretože som odbehol veľmi ďaleko, trvalo mi dlho, kým som sa vrátil na známe miesta. Keď som vyšiel z lesa, uvidel som aj paničku. Bol som celý natešený, že ju vidím, ale ona až taká milá ku mne nebola, aj keď tiež bola rada že ma vidí. Vedel som však, že bude zle, keďže som to poriadne prepískol. Dostal som poriadny výprask a vôbec by ma to nebolo ani tak mrzelo, keby to nebola videla aj moja kamarátka.Tá bitka však bola naozaj opodstatnená. Veď kde by mi bolo tak dobre, ako u mojich pánov. Panička sa so mnou nerozprávala celý večer a úplne ma ignorovala. Ale najesť mi dala, len o laskominku (pamlsok) som nemal ani odvahu ju poprosiť. V tento večer som ju oželel, aj keď takýto "dezert" dostávam po každej večeri.

A čo dodať na záver tohoto príbehu? Chcel by som veriť, že už to viac nespravím, ale............ človek (teda aj pes) nikdy nevie...... Vy to však vašim pánom nerobte, pretože ľudská múdrosť hovorí, že múdry sa učí na chybách iných, nie na svojich.

 

21.03.2008

.......... HURÁ, už 6 dní som strýkom. To je super vec. Svojej sestričke Lilke držím všetky labky aby to vydržala a aby tie jej drobce boli aspoň také dobré a poslušné ako sme boli my. No a čo je tiež zaujímavé, že naša mamina je mladá stará mama. Tešíš sa mamina? Ja určite a už by som Vás znovu chcel všetkých vidieť.

13.02.2010

Už som tu dávno nebol, ale to je len preto, že v mojom živote neboli žiadne významné zmeny. S tým, že stále poriadne neposlúcham svojich pánov sa chváliť nebudem. Ale jedna maličkosť by tu predsa len bola. Asi pred pol rokom sa do nášho domu na najvyššie poschodie nasťahoval k obyvateľom bytu taký malý "čudák". Ani ho poriadne od zeme nevidno, ale počuť ho je teda poriadne. Či už idú s ním von, alebo domov, stále len šteká a šteká. Strašne ma to rozčuľuje a najradšej by som mu dal poriadnu príučku. No nemôžem, lebo je to ešte len šťeňa a potom s malými si nezačínam, veď načo.

TOPlist
Tvorba webových stránok na PageRide.com  |  Nahlásiť protiprávny obsah!  |   Mapa stránok